Ked boli dusa...

Sobota: 18:00 Sprchujem malù, obliekam ju do spolocenskych siat. Sme pozvani na veceru. Vyràzame o 19:30.

18:30 Som osprchovanà, oblecenà. Drahy sa sprchuje. Zacinam si robit make-up. Poziadam drahého, aby nieco urobil. Rozladene mi odstekne. Odchàdzam z kùpelne s nedorobenym make-upom.

19:15 Vraciam sa do kùpelne dokoncit make-up. Sedim na vani a pozeràm do zrkadla a v ruke sa mi trasie kontùrovacia ceruzka na oci. V zrkadle vnimam nieco, co iba s velkou dàvkou fantàzie pripomina moju tvàr. Mala by som dokoncit ocnù linku. Prilozim ceruzku ku viecku a zacnem jemne kreslit linku. Ruka vsak pokracuje a pokryva moju tvàr ciernymi, nezmyselnymi ciarami. Neviem sa zastavit. Nerozmyslam. V danom okamihu mi je tak dobre. Tie jednoduché ciary akoby pomàhali. Pokryvam nimi rychlostou blesku celù tvàr. Akoby som sa bàla, ze ma niekto zastavi a prekazi mi moju hru. Chytim rùz a zacnem "vymalovàvat". Kreslim licka a vyfarbujem klaunovské pery, okontùrované ciernou linkou. Stàle sedim na vani s pràzdnym pohladom, bez pocitov. Uz neboli... Po tvàri mi tecù potoky slz, zanechàvajùc po sebe cierne stopy. Este stàle sedim na vani a nahlas vzlykàm. Hviezda vojde do kùpelne, zlakne sa a bezi za otcom. Klope mi na dvere a posielam ho do teplych krajin. Potrebujem byt sama...

19:30 Znàmy sù tu. Treba ist. Stol v restauràcii je objednany! Klacim na zemi a placem. Navela sa postavim a umyvam si tvàr v studenej vode. Odlicujem ciernu farbu tamponmi vaty. Narychlo nanàsam novy make-up. Som celà opuchnutà a bledà.

19:45 Vyràzame. V aute je hrobové ticho. Stàle mi tecù slzy prùdom. Neviem to zastavit. Parkujeme a vystupujeme z auta. Zvitame sa so znamymi a sadàme si v restauràcii ku stolu. Poznajù ma, tak im neunikà fakt, ze màm opuchnuté a cervené oci a som bledsia ako zvycajne. Uistim ich, ze to nie je nic vàzne. Novy make-up, som alergickà. Usmejem sa povzbudivo, akoze to nic nie je. Vo vnùtri sa vo mne vsetko prieci. Je mi zle od zalùdka. Stàle sa vsak usmievam. Idem s malou na toaletu. Na tvàri si nachàdzam pozostatky ciernej linky. Rychlo ju utieram do servitky. Rozhovor. Nevnimam nic, len obcas zakyvem hlavou na znak sùhlasu, ci nesùhlasu. Podàva sa vecera. Malà mi polovicku z nej zje. Ale, aspon to nemusim tlacit do seba ja. Potlàcam slzy, ktoré mi vo vnùtri sposobujù potopu. Màm strach, ze uz to dlhsie nevydrzim! Je to ako hràdza, ked sa roztrhne, nik to nezadrzi... Premàham sa. Esteze malà potrebuje tak casto na zàchod. Osviezujem sa. Vraciame sa domov ràno o jednej. Cez to vsetko, ze som na smrt unavenà, prehadzujem sa na posteli a neviem zaspat.

Nedela ràno. Pridu hostia k obedu. Treba pripravit kolàc. Oci màm stàle opuchnuté a nemàm chut rozpràvat... Hviezda na mna divno pozerà a drahy na mna nepozerà vobec. Asi sa boji toho co by uvidel, respektive neuvidel...

Prvy kràt v zivote som mu vdacnà, ze sa nepyta...