Telo zmietané osudom,
jak bezduchà bàbka bàbkarom,
poskakujùc sem a tam,
doskocilo ku hviezdam.
* * * * * * * * * *
Tam stretlo teba,
ponùkol si mu seba,
dal si mu vzàcny dar,
ktory z nàs urobil pàr.
* * * * * * * * * *
Telo uz osud nezmieta,
vdychol si mu dusu cloveka
V tvojom pevnom nàruci,
mà nebo posiate hviezdami.
* * * * * * * * * *
Tvorba (c) 1999
6 comments:
posledná strofa je nádherná...
luna, dakujem :)
uz som tu davnejsie nebola , ale vynahradila si mi to - krasne myslienky
germa, som rada, ze som potesila :)
ano, pridavam sa do klubu :)
sas, tak vitaj v klube :)
Post a Comment